(z Jozef Paccione) Posledný septembrový deň sa v srdci Kremľa konal obrad, v ktorom nájomca Vladimir Putin uzavrela zmluvy s delegáciami štyroch subjektov založených na ukrajinskom území, takzvaných (fraškových) ľudových republík Doneck a Luhansk a oblastí Záporoží a Cherson. Je zrejmé, že na dosiahnutie tejto udalosti anexie sa vo vyššie uvedených teritoriálnych oblastiach konali referendá sprevádzané predpokladaným ľudovým výsledkom pre pripojenie k Rusku.
Il modus operandi Rusko za anektovanie niektorých ukrajinských územných častí sa podľa medzinárodného práva vyznačuje úplne nezákonným konaním, predovšetkým, a to už len z toho dôvodu, že oznámeniu anexie predchádzalo použitie donucovacích prostriedkov resp. manu militari Moskvou na rozdiel od norma teraz sa z ius cogens a takmer imperatív Charty Organizácie Spojených národov, ktorá zakazuje apelovať na ius ad bellum. Referendá nezodpovedali žiadnemu medzinárodnému štandardu, a preto by sa nemali nazývať skutočnými referendami. Okrem toho v regióne stále prebiehajú intenzívne strety a bezprostredne po ceremónii v srdci Putinovej moci ukrajinská armáda oslobodila anektované mesto. Lyman v regióne Donbass.
Teraz si myslím, že je správne zamerať sa na nezákonnosť ruskej anexie území ukrajinského štátu, aj keď sa zdá byť celkom jasné, že táto anexia je v samotnom medzinárodnom práve označená ako nelegitímna. V prvom rade si myslím, že je potrebné oprášiť históriu nezákonnosti anexií, počnúc známym Briand-Kellogov pakt, z roku 1928, v ktorom sa podpisom zvýrazní, že štáty sa vzdali používania vojny ako nástroja národnej politiky vo vzájomných vzťahoch. Vtedajší Zväz sovietskych socialistických republík nepatril medzi prvé signatárske štáty spomínanej zmluvy, rovnaký princíp však akceptoval vo vzťahoch so západnými pohraničnými štátmi, keď inicioval a následne podpísal tzv. Litvínov protokol v roku 1929. ZSSR navyše odštartoval štedrý Konvencia definujúca agresiu ktorý bol podpísaný v hlavnom meste Spojeného kráľovstva v roku 1933 medzi Moskvou a susednými štátmi.
Ako nespomenúť v auguste 1939 Pakt o neútočení podpísaná medzi Stalinom a Hitlerom, s a Tajný protokol ktorý rozdelil krajiny strednej a východnej Európy medzi dve revizionistické mocnosti v ich príslušných sférach vplyvu. Potom nasledovali útoky založené na spomínanom protokole, vrátane jedného, po ktorom bol ZSSR v roku 1939 vylúčený zo Spoločnosti národov kvôli začiatku sovietskeho nepriateľstva proti Fínsku.
To načrtlo problematickú inštrumentálnu domnienku v sovietskych prístupoch k medzinárodnému právu tej doby. Kremeľ v zmluvách s opačnými krajinami slávnostne sľúbil jednu vec a potom urobil opak, keď si to jeho chápanie realpolitiky vyžadovalo. Okolo XNUMX. rokov XNUMX. storočia družstvo o medzinárodných vedcov ZSSR jasne zdôraznil, že moskovská vláda má vo svojej zahraničnej politike právo urobiť čokoľvek, čo by mohlo uprednostňovať záujmy proletárskej triedy, preto sa zmluvy nepovažovali za posvätné alebo nebolo potrebné dodržiavať zásadu pakt sunt servanda. Formálne teda existovala spoločná dohoda medzi kapitalistickými štátmi a ZSSR v otázke, že agresiu treba nielen zavrhnúť, ale aj odsúdiť a zakázať. Moskovské úrady zároveň poukázali na niečo iné s vnútorným právom a zmluvami ako takými, v tom zmysle, že sa považovali v prvom rade za prostriedok zahraničnej politiky a nástroj vnútornej propagandy, a nie za autonómny súbor pravidlá, ktoré zaväzujú Sovietska zahraničná politika.
Jeden z faktorov, ktoré objasňujú správanie Kremľa na Ukrajine od roku 2014, spočíva v tom, že v XNUMX. a XNUMX. rokoch ZSSR dostal od Západu geopolitickú obnovu v dôsledku toho, že bol nevyhnutný v snahe o ozbrojený konflikt. Sily osi. Počas procesu Norimberg, bol útok nacistických vojsk proti suverenite a územnej celistvosti Poľska, ku ktorému došlo 1. septembra 1939, rámcovaný ako skutočný zločin proti mieru. ZSSR však naďalej charakterizoval ich nepriateľskú vojenskú okupáciu na východopoľskom území 17. septembra 1939 ako oslobodenie. Otázkou je, prečo sa Moskve podarilo dostať z tohto prístupu. Toto by mohla byť lekcia, ktorú si odniesol Kremeľ, ktorá má dôsledky v našom veku a pre Putina napokon takto funguje medzinárodné právo, napísané víťazmi čierne na bielom.
Po druhej svetovej vojne sa rozhodlo o adopcii Charta delle Nazioni Unite chrániť budúce generácie pred metlou vojny, v ktorej sa uplatnilo pravidlo, ktoré sa v súčasnosti stalo takmer imperatívom a zvykom (odvolávame sa na článok 2 ods. 4), v ktorom sa vyvodzuje, že „členovia sa musia vo svojich medzinárodných vzťahoch zdržať hrozbou alebo použitím sily, či už proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu, alebo iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Organizácie Spojených národov“, ustanovenie, ktoré Moskva voči Ukrajine porušila.
Nezákonnosť anexie bola logickým a nevyhnutným dôsledkom použitia a vojenského nátlakového konania, a to napriek jeho zákazu vyvolanému medzinárodným právom. Spojené štáty už sformulovali Stimsonova doktrína na základe ktorých by neboli uznané územné zmeny vyvolané porušením Briand-Kellogovho paktu, t. j. neuznanie faktických situácií vzniknutých v rozpore s medzinárodným právom, ako napríklad neplatnosť Mníchovskej dohody z roku 1938 alebo anexia pobaltských štátov Moskvou v roku 1940 a kol. Tento prístup sa následne stal všeobecne známym a používaným ako doktrína neuznávania, dôsledok zákazu agresie a použitia vojenského nástroja v medzinárodnom práve. Okrem toho, berúc do úvahy otázku dôsledkov nezákonnosti, pravidlá z Návrhy článkov o zodpovednosti štátu komisie pre medzinárodné právo, prijaté v roku 2001 Valným zhromaždením OSN, zavádzajú pojem o závažné porušenia „Štátom záväzok vyplývajúci z kogentného pravidla všeobecného medzinárodného práva (článok 40)“ a uvádza, že „žiadny štát neuzná za legitímnu situáciu, ktorá vznikla vážnym porušením, ani nebude pomáhať ani pomáhať pri udržiavaní tejto situácie“ Článok 41 ods. 2 „odráža medzinárodné obyčajové právo.
Nezákonnosť oznámenia o ruskej anexii ku Kremľu je však celkom jasná, aj keď sa berú do úvahy osobitné zmluvy a dohody. Ukrajinské hranice. V Budapeštianske memorandum z roku 1994, ktorého signatármi boli orgány Kyjeva, Moskvy, Londýna a Washingtonu, ktoré voči Ukrajine potvrdili svoj záväzok rešpektovať suverenitu, nezávislosť a existujúce hranice ukrajinského štátu, pričom potvrdili aj nezávislosť ukrajinskej politiky. V januári 2003 opäť Moskva a Kyjev uzavreli hraničnú zmluvu, v ktorej Ruská federácia uznala postsovietske ukrajinské hranice vrátane hraníc Krymu a Donbasu za územné hranice patriace Ukrajine. Táto zmluva je podpísaná prezidentom Vladimirom Putinom a bola riadne ratifikovaná príslušnými parlamentmi oboch krajín. Nezákonné konanie Moskvy spočívajúce v narušení ukrajinských hraníc vojenskou agresiou teda znamená, že ruský prístup dôsledne prijatý do roku 2014 bol opustený.
Na druhej strane nemožno uniknúť dojmu, že Kremeľ sa aspoň pro forma pokúsil o prekvapenie, že začlenenie alebo anexiu týchto území možno podľa medzinárodného práva považovať za úplne legitímne. V zásade rovnaký prístupanexia Krymu. Najprv moskovská vláda uznala nezávislosť príslušného územia a neskôr ho rýchlo anektovala. L'právny úkon, napríklad vydaný prezidentom Vladimirom Putinom, z 29. septembra 2022, ktorý uznáva suverenitu a nezávislosť štátu Chersonská oblasť odkazuje na všeobecne uznávané zásady a ustanovenia medzinárodného práva, najmä na zásadu rovnosti práv a sebaurčenia. národov. Z historického hľadiska sa ZSSR už nezákonnou anexiou troch pobaltských štátov, Estónska, Lotyšska a Litvy, snažil vytvoriť zdanie volieb, a teda akúsi demokratickú legitimitu, keďže všetky tieto akty prijali miesto.po hrozbe donucovacej sily a voľby boli len fraškou. Aj po roku 1945 bola sovietska dominancia nad východnou Európou spravidla určovaná maskovanými voľbami, hoci Stalin Churchilla a Roosevelta ubezpečil, že právo ľudu na sebaurčenie bude brané do úvahy.
V Putinovom prejave z 30. septembra je vidieť, že ruská vláda nazerá na vojnu na Ukrajine ako na zástupný konflikt o súčasnosť a budúcnosť svetového poriadku.. Referendá motivoval nájomca Kremľa po línii a dodržiavaní Charty OSN s odkazom na článok 1 odsek 2, ktorý hovorí, že jedným z cieľov medzinárodnej organizácie OSN je „rozvíjať priateľské vzťahy medzi národmi založené na rešpekte a princípe rovnosti práv a seba -určenie národov". Aj keď Rusko vstalo z popola ZSSR kritizovalo právo národov na sebaurčenie ako dôvod na odtrhnutie, teraz sa naň formálne odvoláva a ospravedlňuje Putinovo vyhlásenie o anexii na úkor Ukrajiny. Nakoniec vidíme, že prístup Ruskej federácie na čele s Putinom sa vyznačuje akousi Schmittiovský rozhodovanie.
Vo svojom poslednom reč Povstanie 30. septembra ruského prezidenta dokonca kritizoval západnú civilizáciu, pričom okrem iného tvrdil, že chce rozhodovať o tom, kto môže uplatniť sebaurčenie a kto nie, a dodal, že väčšina štátov súhlasila s tým, že sa stanú vazalmi Spojených štátov a neokoloniálneho Západu, ale že jeho Rusko nikdy nepodľahne takejto ponižujúcej úlohe.
Na záver treba dodať, že jadrom medzinárodného poriadku, ktorý spočíva na pravidlách, môže byť určite len to isté medzinárodné právo, ktoré musia rešpektovať a napĺňať všetky štáty, vrátane samotného Ruska, bez se a bez ma. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia a začiatkom tohto nového storočia už Rusko akceptovalo rešpektovanie hraníc s Ukrajinou.. Hoci sa teraz snaží posunúť tieto susedné demarkácie cez hranice prostredníctvom vojenských nátlakových akcií a prostredníctvom jednostranných anexiíje to výzva nielen pre Ukrajinu, subjekt medzinárodného práva, suverénny štát, ale aj pre celú štruktúru medzinárodného právneho poriadku ako takého.