Analýza generála Pasquale Preziosa a profesorky Anny Marie Pagnani
Prezident Macron nastúpil do úradu vlani v júni a jeho prvým cieľom bolo nastoliť silnú zahraničnú politiku Francúzska.
Presťahoval sa z východu na západ planéty, zostal v strede Európy, pred politickými voľbami v Nemecku rokoval s Trumpom, Putinom a potom s Merkelovou.
Absolvoval dlhú cestu po krajinách východnej Európy vrátane Rakúska, Českej republiky, Slovenska, Rumunska a Bulharska, aby prediskutoval, ako sa uvádza, dohody o práci pracovníkov z východnej Európy v západnej Európe.
Macron po voľbách v Nemecku hovoril na Sorbonne o budúcnosti Európy a európskej obrany, no bez ohľadu na výsledky nemeckých volieb a tých, ktoré sa budú konať na jar budúceho roka v Taliansku.
Uvítaný „tvrdým protestom študentov na Sorbonne (ansa.it)“ postavil svoj prejav na myšlienke novej „suverénnej, zjednotenej a demokratickej“ Európy.
Spustil myšlienku spoločnej vojenskej intervenčnej jednotky, európskej pohraničnej polície, „širokého programu integrácie a ochrany utečencov: ... privítať ich je našou spoločnou povinnosťou ako Európanov...“.
Pridal myšlienku vytvorenia „Európskeho prokurátora pre boj proti terorizmu“, aby mohol konať spoločne od prevencie až po represiu, a trval na dvojjazyčnosti študentov do roku 2024.
Macronov prejav neprebudil žiadne európske povedomie, prebehlo mnoho analýz okolností, bez akýchkoľvek politických emócií v Európe alebo v zámorí.
V zámorí sa totiž už po prvých cestách do východnej Európy objavili pochybnosti o konečných cieľoch uskutočnených rozhovorov: „Francúzsko hrá aj jemnejšiu (jemnú) politickú hru“ (stratfor).
Vyšehradské krajiny – ako Poľsko, Maďarsko, Česká republika a Slovensko – s výnimkou Slovenska takmer všetky prejavili neochotu vítať migrantov žiadajúcich o azyl.
Krajiny Vyšehradskej štvorky chcú, aby ich hlas bolo počuť hneď, ako sa začne reformný proces Európskej únie, teda po stabilizácii novej nemeckej vlády.
Po Macronovom prejave na Sorbonne sa európsky geopolitický obraz javí ešte zmätenejší.
Všetky myšlienky oznámené na Sorbonne by predpokladali vytvorenie európskych spravodajských služieb, spoločného ministerstva bezpečnosti, spoločného ministerstva obrany, trestného kódexu a spoločného trestného konania, teda všetkých inštitucionálnych pilierov, ktoré ďaleko presahujú rozšírenú spoluprácu predpokladanú v Lisabonskej zmluve, ktorá sú stále na zárodočnej úrovni prehlbovania medzi európskymi krajinami.
Nová európska obrana, ohlásená po Brexite, tiež leží v Limbe.
Macronove myšlienky sú vyslovené bez možnosti realizácie, sú to len nápady.
Einstein napísal Paulovi Valérymu: „Nápad, ktorý je novým a dobrým nápadom, je naozaj zriedkavý“.
Aj dnes Francúzsko pokračuje v „jemnejšej politickej hre“ dokonca aj s Talianskom, kde medzi týmito dvoma krajinami vzniklo mnoho politických a policajných problémov v dôsledku tranzitu migrantov vo Ventimiglia.
Nielen to, že s lodenicami STX Francúzsko zrušilo taliansku zmluvu už podpísanú so zeleným diskom prezidenta Hollanda (Fincantieri kúpila 66,7 % od kórejskej spoločnosti), 50 % plus 1 % veľmi podmienené a len na nasledujúcich 12 rokov. . To znamenalo, že možné investície by mohli byť produktívnejšie so silným dopadom na účasť Leonarda, ktorý teraz zmierňuje silný Thales, ktorý vlani prvýkrát predstavil Leonardovi rastúcu a lepšiu súvahu.
Vzťahy dôvery medzi oboma krajinami sú minimálne, pretože „pacta sunt servanda“, čo je základný princíp občianskeho a medzinárodného práva, nebol rešpektovaný; tento princíp bol ignorovaný, vrátili sme sa po pravici najsilnejšieho na medzinárodnom poli.
Nielen v Líbyi, kde talianske konzorcium Aeneas dostalo od ministra dopravy Milada Matooga z vlády Serraja zákazku na rekonštrukciu letiska v Tripolise. Ale francúzska firma ADPI (Aeroports de Paris Ingenierie, ktorá v roku 2007 získala zákazku na letiská Sebba a Benghází) sa nástojčivo stavia proti vypracovaniu zmluvy zverenej Talianom, podporovanej francúzskym štátom.
Prístup Francúzska k Serraju, ktoré v minulosti vždy podporovalo generála Haftara, má teda svoj raison d'etre.
Francúzsky veľvyslanec v Tunisku (OP d'Avor) urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby získal víza na vstup do Líbye a bankové akreditívy pre francúzske spoločnosti a personál, pretože existujú obavy, že by si Taliani mohli privlastniť komerčné pozície.výhoda: francúzska je totálny boj, pričom štát vždy podporuje zahraničný obchod.
Nie je to pozitívny geopolitický rámec pre Taliansko a pre Európu, ktorého zlúčenie spočíva na hodnotách, dôvere a vzájomnom rešpekte.
Francúzsko má stále silnú nacionalistickú tendenciu vo faktoch a zdá sa, že uplatňuje Machiavelliho falošné vnímanie obsiahnuté v zaužívanej fráze „účel svätí prostriedky“ bez toho, aby sa vôbec pýtalo, čo ospravedlňuje cieľ.
Jedným z mnohých vedľajších účinkov, pravdepodobne nechcených francúzskou revolúciou, bol koncept nacionalizmu. Myšlienka, že ľudia relatívne spoločného pôvodu, predkov a spoločného jazyka musia mať spoločný osud.
Národný štát sa formoval z nacionalizmu, to znamená z politickej entity, ktorá zahŕňala všetkých ľudí, ktorí zdieľali podobné etnické hodnoty v jednej vládnej entite.
Kombinácia nacionalizmu, koncepcie národného štátu a nezastaviteľného francúzskeho sklonu k centralizácii moci, ktorý už existoval, vytvorila Francúzsku republiku.
Energie krajiny smerovali skôr do stredu ako do oblastí alebo lén tej doby.
Francúzsko dokončilo prácu, ktorá sa začala už storočnou vojnou proti Anglicku: po tomto období už neexistovali žiadne iné hnutia, ktoré by v Európe zaviedli nové pevné politické paradigmy.
S týmito geopolitickými analýzami nemôže správanie Francúzov v nedávnych talianskych udalostiach až tak prekvapiť. Nacionalizmus je stále dominantný napriek tým, ktorí vidia potrebu vybudovať európsku budúcnosť, ktorá by mohla lepšie konkurovať veľkým výzvam, ktorým svet čelí. Toto sú výzvy, ktorým jediný malý európsky štát nedokáže čeliť a ani im nemôže konkurovať. Ani v Európe pojem „Francúzsko na prvom mieste“ nikdy nezanikol.
Európa zostala pri Brexite bez dobrých nápadov a s niekým s politickými kompetenciami a vášňou.
od Pasquale Preziosa a Maria Paola Pagnini