(Massimiliano D'Elia) Donato Masciandaro na Il Sole24Ore robí skutočné pindarické lety medzi CFA (africký frank) a eurom, snaží sa objasniť, že je potrebné vytvoriť menu v bývalých francúzskych kolóniách a ukotviť ju stabilná mena euro so zárukou francúzskej štátnej pokladnice bola požiadavkou stability v krajinách, v bývalých zaalpských kolóniách, s veľmi vysokým rizikom horľavosti. Preto dnes, vzhľadom na to, že je potrebné ukotviť slabú menu k silnejšej a stabilnejšej, prečo nedať ECB a už nie francúzsku pokladnicu ako záruku pre CFA? To bola niekoľkokrát požiadavka samotnej kancelárky Angely Merkelovej adresovaná prezidentovi Macronovi, ktorý sa vždy vyhýbal ponoreniu sa do tejto témy so zjavnou „nonšalanciou“.
Ako tvrdí Masciandro, africký frank a euro plnili svoju primárnu funkciu zabezpečovania stability dobre a bránili národným vládam od menovej politiky. Menová politika je mimoriadne efektívnym nástrojom hospodárskej politiky, ktorý zakrýva skutočnú analýzu nákladov a prínosov akýchkoľvek verejných zásahov. Peniaze sú dokonalým nástrojom pre tých, ktorí môžu mať volebný alebo ideologický cieľ, keďže ide o dlh, ktorý je možné okamžite vytvoriť bez akýchkoľvek nákladov, s nákladmi, ktoré sa objavia neskôr a budú mať nerovný dopad na občanov.
Rovnakým spôsobom fungovalo aj euro, ktoré v 19 európskych krajinách odstránilo ochranu menovej stability pred neistotou a nestabilitou riadenia národnými vládami a pridelilo súvisiaci mandát nezávislej centrálnej banke, ECB.
Skúsenosti s CFA majú skúsenosti s 15 africkými krajinami, ktoré majú spoločný menový režim s tromi hlavnými spoločnými vlastnosťami:
- prepojili výmenu vlastnej meny s eurom;
- dôveryhodnosť tohto prepojenia je zaručená francúzskou štátnou pokladnicou;
- daňové politiky budú pravdepodobne musieť spĺňať kritériá zlučiteľné so zachovaním dôveryhodnosti burzy.
Táto hospodárska akcia bránila najslabšie skupiny obyvateľstva pred rizikom inflačných alebo finančných bublín, zvýšila obchod, a tým aj hospodársky rast. Boli vnímané aj vnímané náklady: neefektívne alebo oportunistické politické triedy, ktoré nedokážu vypracovať vhodné hospodárske politiky, aby čelili hospodárskemu cyklu, nakoniec sa sťažujú na tzv. Stratu menovej suverenity.
Napokon sú tieto dva menové režimy vzájomne prepojené, tvrdí Masciandaro. CFA je príkladom hybridnej „eurizácie“: mena je dôveryhodná, pretože je spojená so stabilnou menou. Garantom je dnes francúzske ministerstvo hospodárstva a z ekonomického hľadiska sa tu očakávajú náklady, ktoré zodpovedajú riziku, že budú musieť ručiť za všetky potenciálne zameniteľné peňažné záväzky.
Očakávaným prínosom pre transalpínu by malo byť zvýšenie obchodu s Francúzskom. Doterajšie odhady nám hovoria, že očakávané náklady aj prínosy nie sú v porovnaní s veľkosťou francúzskeho hospodárstva relevantné.
Prečo neuvažovať o úplnej „eurizácii“ CFA? Garantom konvertibility by sa preto mal stať ECB: bol by obdivuhodným krokom vpred, ktorý by stratil impulz voči európskym náladám krajín Spoločenstva, ktoré sa deň čo deň rozptyľujú v nevhodných „volebných“ hádkach.
Ak by Francúzsko skutočne chcelo dokázať svoju „dobrú vieru“, muselo by loptu odovzdať ECB. Čas sa kráti a tento krok by dal neuveriteľnú ranu obvineniam, často nezúčastneným, niektorých členov M5S.
Je isté, že by nastal ďalší malý medzinárodný problém: prečo nepodriadiť CFA doláru, rubeľu alebo jüanu?