(z Andrej Pinto) Putinova propaganda na podporu špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine sa sústreďuje na historické dôvody, ktoré siahajú až do impéria Petra Veľkého, a na rozprávanie o nebezpečnom rozšírení NATO k ruským hraniciam.
Rozširovanie NATO smerom k Rusku je tézou mnohých medzinárodných pozorovateľov a analytikov, ktorí v snahe ospravedlniť inváziu Moskvy proti Kyjevu v niektorých prípadoch vyhodnotili dôvody podporované Putinom ako prijateľné a v istom zmysle aj zdieľateľné.
Nedávna história však hovorí inú verziu, tú, že generál Pasquale Preziosa,
bývalý náčelník štábuAeronautica a dnes prezidentomBezpečnostné observatórium Eurispes vysvetlil počas arozhovor na TGCOM24. Vypočuli sme si preto od generála, aby sme prehĺbili pojmy vyzdvihnuté počas televízneho zásahu.
Pokiaľ ide oVstup Ukrajiny do NATO, generál Preziosa argumentoval nasledovne: „Dnešný vstup Ukrajiny do NATO nepomáha zo všeobecného hľadiska uprednostňovať možný mierový proces, ale z politického hľadiska je to skôr naratív jednej z dvoch strán, ktoré vpred a vysielať signály. V skutočnosti bolo o vstupe Gruzínska a Ukrajiny do NATO rozhodnuté už v r summit NATO v Bukurešti v apríli 2008, bez presného dátumu vstupu. Pri príležitosti bolo rozhodnuté o vstupe Chorvátsko aAlbánsko, s pozastavením Severná Macedónsko potom prijatý v roku 2020.
Žiadosti Ukrajiny a Gruzínska o pristúpenie podporil prezident Bush, ale Nemecko a Francúzsko ich neprijali v dôsledku nestability v týchto krajinách. Dosiahla sa dohoda s USA, ktorá v záverečnom vyhlásení summitu uviedla, že len tieto dve krajiny sú kandidátmi na vstup do NATO. bez stanovenia konkrétneho dátumu pre vstup do Aliancie, pod podmienkou splnenia podmienok prijatia stanovených MAPOVÝ plán (Akčný plán členstva). Putin na toto rozhodnutie summitu NATO reagoval najskôr inváziou o Georgia
v auguste 2008 a následne s destabilizáciou Ukrajiny v roku 2014 po udalostiach z reuromajdan.
Je dôležité objasniť, dodáva generál, že históriu rozširovania Aliancie, čo najpodrobnejšie, inak sa zdá, že Aliancia skutočne prijímala rozhodnutia o rozšírení autonómne a nie v koordinácii s Ruskom av súlade so zmluvami podpísanými po páde Berlínskeho múru.
Zánik Sovietskeho zväzu viedol v roku 1990 k podpísaniu tzv Parížska charta v rámci pôsobnosti Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) 32 krajinami patriacimi do KBSE, medzi ktorými boli v tom čase USA aj Sovietsky zväz (dnešné Rusko ed).
Podpísaním Parížskej charty všetci signatári zdieľali zásadu, že krajiny, ktoré sa stali nezávislými a suverénnymi po páde múru, sa môžu slobodne rozhodnúť pre svoju budúcnosť.
V súlade s touto chartou v roku 1997 ruský prezident Jeľcin požadoval, aby sa rozširovanie NATO koordinovalo s Ruskom: tak sa zrodilo tzv Zakladajúci akt NATO Rusko na porovnanie a schválenie všetkých geopolitických modifikácií európskeho územia, slobodnú voľbu vlastnej zahraničnej politiky autonómne.
NATO nikdy nezmenilo svoju politiku členstva na Alianciu založenú v článku 10 Severoatlantickej zmluvy podpísanej po druhej svetovej vojne, ktorá znie:členovia môžu s ich jednomyseľným súhlasom pozvať ktorýkoľvek iný európsky štát, ktorý je schopný dodržiavať zásady tejto zmluvy a prispievať k bezpečnosti...“
Táto politika bola postupom času označovaná ako "politika otvorených dverí" a bolo to v duchu a rešpektovaní Parížskej charty.
Rusko v 90. rokoch za Jeľcina utrpelo veľkú politickú, hospodársku a finančnú krízu a hľadalo novú identitu. Od roku 2000 Putin dal krajine novú identitu a vytvoril veľmi atraktívnu politiku na opätovné potvrdenie ruského vplyvu v krajinách na periférii Ruska.
Politika vyvinutá Putinom bola veľmi odlišná od politiky Jeľcina, stigmatizuje Preziosa
Nová politika definovaná niektorými analytikmi neoimperialistický bol pripravený už skôr a vo všetkých aspektoch sa prejavil od roku 2008 inváziou do Gruzínska v rozpore s Parížskou chartou a Chartou Organizácie Spojených národov.
Mier medzi Francúzskom a Čínou
V súvislosti so súčasným diplomatickým úsilím Francúzska a Číny o obnovenie mieru na Ukrajine Preziosa zdôraznil, že „nádej zomrie ako posledná, vezmime do úvahy, že žijeme v spoločnosti neistoty a vojny sú už z definície neisté.
Musíme si všimnúť, že na ukrajinskom bojisku, ktoré sa zdá stagnujúce, zatiaľ nie je jasný víťaz. Opotrebovacie vojny sú najkrvavejšie a najdlhšie. Musíme počkať na koniec ukrajinskej protiofenzívy a teda do konca roka, aby sme mali jasnejšie predstavy o trajektórii, ktorou sa tento konflikt bude uberať.
Žiaľ, keďže ide o nepriamu vojnu medzi USA a Ruskom, strategický rámec je zložitejší, pretože musí brať do úvahy strategické ciele dvoch veľmocí, ktoré sú teraz protichodné a ktoré siahajú od Indo-Pacifiku po Arktídu.
Úloha Európy
K úlohe vzácnej Európy sa stavia pragmaticky: „určite Európa, ktorá akoby žila v“Belle Époque” po páde Berlínskeho múru, dnes musí byť skôr propagátorom vyjednávania a mierového procesu, pretože hranice konfliktu sú v Európe a ak by konflikt nabral zlý spád, celé európske územie bude ohrozené.
So vstupom do Fínsko v NATO, hranice s Ruskom sa zvýšili, sú o 1300 km viac a rozmiestnenie nových jadrových zbraní na hraniciach zo strany Ruska zvýšilo mieru rizika pre Alianciu.
Je potrebné znížiť mieru ruského vnímania hrozby NATO a tlačiť na Rusko, aby bolo garantom Charty OSN spolu s Čínou, ktorá sa obáva o Taiwan, zdôraznil generál Preziosa.
Fu Putindodáva generál, ktorý v roku 2001 čelil nemeckému parlamentu vyhlásil, že sloboda nahradila nešťastia sovietskeho stalinistického obdobia („idey slobody“ nahradili „stalinskú totalitnú ideológiu“ a potom v nemčine: „Rusko je priateľská európska krajina“.)
Bolo to tam Čína predložiť mierový plán, určite vylepšiteľný, kde sa v prvom bode hovorí: „Rešpektovanie suverenity, nezávislosti a územnej celistvosti všetkých krajín podľa uznávaných medzinárodných zákonov vrátane cieľov a princípov Organizácie Spojených národov“
S týmto Putinom a touto Čínou má Európa možnosť vybudovať bezpečnú budúcnosť pre svoje obyvateľstvo, alternatíva bude veľmi ťažká pre Rusko aj pre Európu.
Prihlásiť sa ku odberu noviniek!