od Giuseppe Paccione
Odo dňa, keď skupina Hamas vstúpila na izraelské územie a spáchala všetky druhy nezákonných činov na nevinných ľuďoch, prvá vec, ktorú Izrael zvolal, bol výraz „sme vo vojne!“, čo znamená, že vyhlásenie vojny by malo za následok oprávnenie vlády Tel Avivu sine die reagovať akýmkoľvek spôsobom, ktorý uzná za vhodný, bez ohľadu na následky, ktoré to môže spôsobiť.
V momente, keď sa začne ozbrojený konflikt alebo okupácia územia, v tomto konkrétnom prípade sa spustí uplatňovanie pravidiel medzinárodného práva ozbrojených konfliktov alebo humanitárneho práva, odvetvia všeobecného medzinárodného práva, ktoré zaväzuje každú zúčastnenú stranu, vrátane aktérov, ktorí nie sú štátne ako Hamas alias. Úlohou medzinárodného ľudského práva je chrániť jednotlivcov, ktorí sa priamo nezúčastňujú na nepriateľských akciách, a ukladá obmedzenia na nástroje a metódy vedenia vojny, ktoré zúčastnené strany používajú. Pravidlá vojnového práva ukladá celý rad nástrojov, konkrétne medzinárodných zmlúv, ako napr Ženevské dohovory z roku 1949 a záväzné medzinárodné právo.
Keďže každý štátny aktér nie musia byť v súlade s vyššie uvedenými dohovormi, bohužiaľ je ťažké rozlúštiť protichodné reakcie, ktoré v posledných dňoch prišli z niektorých krajín starého európskeho kontinentu a zo Spojených štátov. Po prvé, diplomatický jazyk vlády USA, ktorý možno interpretovať tak, že vláde v Tel Avive hovorí, že môže urobiť, čo považuje za potrebné s podporou úradov vo Washingtone DC, ale že musí dodržiavať ustanovenia vojnových zákonov; nielen to, ale varoval izraelskú vládu, aby načrtla svoje politické ciele a zamyslela sa nad tým, čo sa môže stať po vojenskej akcii. Americká vláda sa obáva, že izraelský štát bude vtiahnutý do bažiny v Gaze, ktorá bude dlhá a krvavá a spôsobí oslabenie vplyvu USA na Blízkom východe.
Spojené štáty považujú okupáciu Gazy za chybu, ale považujú za nevyhnutné eliminovať extrémistov pôsobiacich v rámci teroristickej organizácie Hamas a zároveň uprednostňovať otvorenie sa uznaniu Palestíny ako štátneho celku.
Nemecká vláda však tvrdila, že jej zodpovednosť vyplývajúca z holokaustu nám má pripomenúť, že jej úlohou je brániť existenciu Izraela a postaviť sa po bok izraelského ľudu. Problém je v tom, že jej postavenie by ju mohlo prinútiť podieľať sa na zločinoch, ktoré sa teraz páchajú na palestínskom ľude.
Tel Avivské úrady oznámili obliehanie Gazy, obmedzili prístup k základným potrebám, ako sú potraviny, voda a elektrina, a bombardovali niektoré územné pásy, kde prišli o život tisíce Palestínčanov. Hlavným dôvodom Izraela je tlačiť na Hamas, aby prepustil rukojemníkov.
Obmedzenie základných potrieb prežitia civilistov počas ozbrojeného konfliktu ako hlad, prerušenie dodávok vody a elektriny až po zničenie územia Gazy porušuje normy a princípy medzinárodného práva ozbrojených konfliktov. Spojené sily izraelských obranných síl, predovšetkým zabíjanie civilistov a zameriavanie sa na civilnú infraštruktúru, netreba zabúdať na používanie dehumanizujúceho jazyka, zvyšujú vyhliadky nielen na vojnové zločiny, ale aj na zločiny proti ľudskosti a dokonca sa predpokladá genocída.
Izraelská vláda považuje za dôležité zdôrazniť, že sever pásma Gazy musí byť úplne oslobodený od neštátneho aktéra Hamas a potom pokračovať smerom na juh. Ďalší aspekt sa týka pohybu vysídlených palestínskych civilistov, o ktorom neexistujú žiadne náznaky zo strany Izraela. Toto vyhostenie palestínskych občanov predstavuje hromadný kolektívny trest, ktorý je absolútne zakázaný medzinárodným právom ozbrojeného konfliktu, čo môže predstavovať skutočné riziko nenapraviteľného poškodenia života a osobnej integrity palestínskeho obyvateľstva.
Varovanie izraelských síl na evakuáciu územných pásiem Gazy neoslobodzuje vládu Tel Avivu od jej záväzkov a zodpovedností ustanovených medzinárodným humanitárnym právom, ktoré zakazuje akýkoľvek akt alebo hrozbu násilia, ktorého cieľom je vyvolať teror medzi Palestínčanmi. Pravidlá sú na dosah, takže Izrael, či sa im to páči alebo nie, ich musí dodržiavať, bez „keby“ či „ale“. Platí to aj pre mimovládky ako Hamas a iné skupiny. Musí sa rešpektovať vojnové zákony a najmä humánna pomoc, ktorá musí byť civilnému obyvateľstvu vždy poskytovaná.
Pokiaľ ide o stavby, ako sú civilné nemocnice, požívajú osobitnú ochranu, to znamená, že sa považujú za objekty ochrany pred útokmi, ako sa uvádza v Haagskych nariadeniach z roku 1899 a 1907, ktoré ich definujú ako majetok, ktorý sa má zachrániť pred obliehaním a bombardovaním. Nemali by sa prehliadať ani IV. Ženevské dohovory z roku 1949, dodatkový protokol I a protokol II, ktoré obsahujú podrobné pravidlá ochrany civilných nemocníc. Nemocnice strácajú svoje postavenie civilné, ak sa takéto zdravotnícke zariadenia využívajú na vojenské účely a v tomto prípade môžu byť terčom len vtedy, keď je to vojensky nevyhnutné, avšak takáto činnosť musí vždy zostať v rámci rešpektovania zásad ľudskosti, proporcionality a rozlišovania. Princíp ľudskosti ukladá povinnosť nespôsobovať zbytočné utrpenie, zranenia alebo ničenie na legitímne vojenské účely.
Na záver sa domnievam, že v tejto ťažkej chvíli je potrebné urýchlene a okamžite dať priestor dočasným prerušením bojov, aby sa umožnilo otvorenie humanitárneho koridoru a začatie seriózneho rokovacieho stola o prepustení rukojemníkov.
Ak by strany konfliktu od začiatku do bodky dodržiavali pravidlá medzinárodného práva, mnohí ľudia na oboch stranách by ešte aj dnes žili, ale nenávisť a hnev zatienili jediný medzinárodný nástroj záruky a bezpečnosti oboch národov. Žiaľ, aj dnes slová o Svätý Ján Pavol II keď počas prvej vojny v Perzskom zálive povedal: „vojna je dobrodružstvo, z ktorého niet návratu“.
Prihlásiť sa ku odberu noviniek!